Fakty o období 1944-1949
2007. okt. 25
Občianske, právne, majetkové, jazykové a kultúrne (ne)práva Maďarov v (Česko-)Slovensku v rokoch 1944-1949
I. Východisková situácia, medzinárodné súvislosti
1. V súlade s dodatkom Mníchovskej dohody, ktorá bola uzavretá medzi štyrmi európskymi mocnosťami 30. septembra 1938, boli arbitrážou Nemecka a Talianska 2. novembra 1938 vo Viedni zmenené hranice medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom z roku 1920.
2. Londýnska československá vláda pod vedením Edvarda Beneša v rokoch 1942-1944 vypracovala základné princípy tých krokov, ktoré mali byť uplatnené voči nemeckej a maďarskej menšine v regiónoch, pripojených po vojne k obnovenému Československu. Podľa plánov londýnskej exilovej vlády tieto opatrenia by mali mať rôznorodý charakter: od odňatia štátneho občianstva osobám nemeckej a maďarskej národnosti cez výmenu obyvateľstva až po násilné vysťahovanie Nemcov a Maďarov. Beneš sa k tomu pokúšal získať súhlas mocností od roku 1943. Počas vojny len Stalin a sovietske vedenie boli ochotní otvorene podporovať protinemecké a protimaďarské plány Beneša, na čom sa v decembri 1943 v Moskve aj dohodli. Vtedy bola medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík uzatvorená Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a spolupráci; bola to prvá zmluva v tomto regióne, v ktorej sa jednoznačne deklaruje angažovanosť nejakého štátu po boku Sovietskeho zväzu. Od tohto momentu Stalin podporoval Beneša v jeho úsilí na likvidáciu „československých Maďarov“.
II. Likvidácia Jánosa Esterházyho
1. Gróf János Esterházy bol predsedom Krajinskej kresťanskosociálnej strany (1931-1936), Zjednotenej maďarskej strany (1936-1938) a Maďarskej strany na Slovensku (1939-1944). Bol poslancom československého parlamentu, v roku 1936 mu Beneš ponúkol post ministra bez kresla. Od roku 1939 bol jediným maďarským členom snemu v tisovskom Slovenskom štáte a bol aj jediným poslancom, ktorý 15. mája 1942 hlasoval proti návrhu zákona, ktorý dodatočne schválil deportáciu Židov. Preto je tento deň pamätným dňom Maďarov na Slovensku.
2. Napriek dôslednému kresťanskému správaniu bol Esterházy dňa 20. apríla 1945 – potom, ako sa dobrovoľne hlásil u povereníka vnútra Gustáva Husáka – zatknutý a následne odovzdaný sovietskej tajnej službe. V Moskve ho väznili rok, potom bol odsúdený na desať rokov nútených prác. Slovenský národný súd ho dňa 16. septembra 1947 v jeho neprítomnosti odsúdil na smrť obesením. Prezident na žiadosť rodiny, viacerých súkromných osôb a židovských organizácií zmenil trest smrti na doživotie. János Esterházy zomrel 8. marca 1957 vo väzenskej nemocnici v Olomouci.
III. Začiatky obdobia bezprávia pre komunitu Maďarov na Slovensku
1. 6. septembra 1944 Slovenská národná rada (SNR) zrušila školy s vyučovacím jazykom maďarským a nemeckým, ktoré boli zriadené po 6. októbri 1938, ako aj maďarské a nemecké sväté omše a bohoslužby, ktoré boli zavedené po tomto dátume. Počas mája a júna 1945 československé úrady zatvorili všetky maďarské školy. Počas jarných mesiacov došlo k zakázaniu používania maďarského jazyka na verejnosti.
2. Vedenie Slovenskej národnej rady vydalo svoje prvé nariadenie o poštátnení majetku nepriateľov 27. februára 1945. Týmto nariadením sa skonfiškoval pôdohospodársky majetok všetkých Nemcov a pôdohospodársky majetok Maďarov vo výmere nad 50 hektárov. V priebehu roka 1945 boli vydané ďalšie prezidentské dekréty a nariadenia SNR o odňatí majetku Nemcov a Maďarov, o prevode ich majetku do národnej správy a o preradení do Slovenského pozemkového fondu. SNR nariadením č. 104 z 23. augusta 1945 nariadilo „konfiškáciu a urýchlené rozdelenie pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa“.
IV. Košický vládny program
1. Program vlády Národného frontu, ktorý položil základy obnoveného Československa, bol zároveň programom pomsty. Nemožno totiž inak chápať tie pasáže v kapitole VIII vládneho programu, ktoré pripúšťajú definitívne zákroky voči Nemcom a Maďarom. V kapitole IX za vojnových zločincov boli v prvom rade označení Nemci a Maďari, dokonca sa pripúšťa ich vydanie sovietskym orgánom, čím sa dodatočne zlegalizovalo odvlečenie Nemcov a Maďarov na „málenkij robot“.
2. V kapitole XI bol zriadený doteraz existujúci Národný pozemkový fond, základ jeho majetku tvorili nehnuteľnosti odňaté nemeckým a maďarským vlastníkom.
3. Kapitola XV sa venuje kultúre a vzdelávaniu. Nariaďuje aj preverenie vzťahu k maďarskej a nemeckej kultúre. Jednoznačne sa tu deklaruje rýdzo slovanská orientácia štátu.
V. Konkrétna realizácia opatrení voči maďarskej menšine
1. V dekrétoch prezidenta č. 27. (17. júla 1945) a č. 28. (20. júla) o jednotnom riadení vnútorného osídlenia sa vo všeobecnosti uplatňuje princíp etnickej diskriminácie a kolektívnej viny, totiž sa v nich hovorí o tom, že cieľom osídľovania vo vnútri Československa je konfiškácia nemeckej a maďarskej pôdy, resp. osídlenie tejto pôdy „českými, slovenskými a inými slovanskými poľnohospodármi”.
2. Aplikácia princípu kolektívnej viny voči Maďarom a Nemcom je v československých právnych predpisoch evidentná od 27. februára 1945. Podľa prezidentských dekrétov a nariadení SNR sa nemecká a maďarská národnosť nejakej osoby určovala podľa deklarovanej národnosti pri sčítaniach ľudu, resp. – ako doplnkové kritérium slovenských nariadení – podľa používania maďarského jazyka v rodine a členstva v maďarských organizáciách.
3. Činnosť slovenského národného súdu a 77 okresných ľudových súdov, ktoré boli zriadené na základe prezidentského dekrétu č. 16. o zriadení ľudových súdov a nariadenia SNR č. 33 z roku 1945, bola zameraná zväčša proti Maďarom. Na celkovom počte ľudí, voči ktorým bol na území Slovenska vedený súdny proces, podiel Maďarov predstavoval 55,2%. Do 31. decembra 1947 Národný súd a slovenské okresné ľudové súdy odsúdili spolu 8 055 osôb, z toho 59,7% tvorili Maďari, 28,5% Slováci a 10,5% Nemci.
4. Nepotrestané trestné činy voči Nemcom a Maďarom
V posledných mesiacoch II. svetovej vojny a aj neskôr mohli byť prakticky voľne páchané násilné trestné činy voči Nemcom a Maďarom. V slovenských archívoch sa zachovali súdobé úradné dokumenty o násilnostiach voči Maďarom v Trsticiach (Nádszeg) a počas útekov pred deportáciou do Čiech. Našiel sa taktiež menný zoznam dobšinských Nemcov (a Maďarov), ktorí boli zastrelení na železničnej stanici v Přerove. Bez identifikácie mŕtvych odhalili v bratislavskej Petržalke masový hrob, v ktorom sa našli mŕtve telá 90 maďarských mladých mužov, ktorí pravdepodobne boli po absolvovaní vojenskej predprípravy násilím odvedení ešte počas vojny, ale dezertovali a mierili práve domov. Represálie voči Nemcom v Československu vyžiadali dokázateľne takmer 19 tisíc obetí, avšak nemecké zdroje odhadujú počet zavraždených nemeckých civilistov na viacnásobok – viac ako 300 tisíc. Zákonom Národného zhromaždenia Československej republiky č. 115. zo dňa 8. mája 1946 bola vrahom udelená všeobecná milosť.
5. Postupimská konferencia troch mocností nedala súhlas k vysídľovaniu Maďarov z Československa, a to napriek dôraznej žiadosti československej vlády a podpore zo strany sovietskej delegácie. S výnimkou vyhostenia 31 tisíc Maďarov bezprostredne po vojne, ktorí sa považovali za občanov Maďarska, ako aj odsunu Maďarov v rámci výmeny obyvateľstva, ostatné represívne opatrenia voči Maďarom v Československu sa uskutočnili bez medzinárodného mandátu. Diskriminačné dekréty vydané prezidentom Benešom, v ktorých sa uplatňoval princíp kolektívnej viny, ako aj podobné nariadenia SNR a Zboru povereníkov i jednotlivých povereníkov boli v protiklade s mierovými zmluvami o povojnovom usporiadaní Európy. Odvlečenie civilistov do Sovietskeho zväzu na tzv. malenkij robot, internovanie, deportácia do Čiech, reslovakizácia a každodenná prax etnickej diskriminácie v zamestnávaní, v sociálnej politike, vo vzdelávaní, v používaní jazyka a v rôznych iných oblastiach, postupy uplatňované v ľudovom súdnictve na princípe kolektívnej viny, protimaďarské opatrenia s následkom straty práv a majetku – boli to opatrenia, ktoré neboli akceptovateľné ani v súdobých európskych pomeroch. Spochybnenie týchto povojnových legislatívnych noriem, dekrétov, zákonov, nariadení neznamená spochybňovanie mierových dohôd a princípov povojnového usporiadania v Európe, ale dištancovanie sa od politiky, cieľom ktorej bolo likvidácia maďarskej komunity na Slovensku.
6. Keďže československá vláda v Postupime nedokázala presadiť svoje protimaďarské snahy, v posledný deň postupimskej konferencie, 2. augusta 1945, nariadením prezidenta č. 33. bolo Maďarom a Nemcom odňaté štátne občianstvo.
VI. Majetkovoprávne a sociálne následky uplatňovania princípu kolektívnej viny
1. Slovenská národná rada svojim nariadením č. 51. zo dňa 25. mája 1945 rozpustila všetky maďarské organizácie nielen na území, ktoré boli v roku 1938 pripojené k Maďarsku, ale aj na ostatnom území štátu. Ich majetok prešiel do vlastníctva štátu. Týkalo sa to majetku Reformovanej cirkvi na Slovensku, ale napr. aj budovy tzv. Masarykovej akadémie v Bratislave, ktorá bola darovaná prezidentom Masarykom.
2. Prepustenie štátnych a verejných zamestnancov zo zamestnania: Slovenská národná rada svojim nariadením č. 44. zo dňa 25. mája 1945 s okamžitou účinnosťou zrušila zamestnanecký pomer všetkým štátnym a verejným zamestnancom maďarskej a nemeckej národnosti, zrušila ich právo na dôchodok a dovtedy oprávnené osoby stratili nárok na sociálne dávky. Pre určenie národnosti zamestnanca stačilo – na základe hlásenia udavača – jazyk komunikácie používaný v rodine.
3. Konfiškácia majetku Maďarov a Nemcov: Slovenská národná rada svojim nariadením č. 50. zo dňa 5. júna 1945 umožnila skonfiškovanie celého nehnuteľného majetku štátne nespoľahlivých osôb a nariadením č. 104/1945 konfiškáciu a urýchlené rozdelenie pôdohospodárskeho majetku Nemcov a Maďarov. Za štátne nespoľahlivé boli považované prakticky všetky fyzické osoby maďarskej a nemeckej národnosti, ako aj inštitúcie, spoločnosti vo vlastníctve Maďarov a Nemcov. Prezident republiky 25. októbra 1945 svojim nariadením č. 108 nariadil konfiškáciu všetkého majetku Maďarov a Nemcov.
4. Zrušenie zamestnaneckého pomeru Maďarov a Nemcov zamestnaných v súkromnom sektore: Slovenská národná rada svojim nariadením č. 69. zo dňa 3. júla 1945 umožnila, aby zamestnávateľ mohol zrušiť zamestnanecký pomer štátne nespoľahlivej osobe – t.j. osobe maďarskej alebo nemeckej národnosti – bez ohľadu na ďalšie zákonné ustanovenia alebo zmluvy. Vzťahovalo sa to na akýkoľvek pracovný pomer, služobný, študijný alebo iný právny vzťah.
VII. Vyhnanie, vysťahovanie, výmena obyvateľstva
1. Internovanie Maďarov a Nemcov, ich odvlečenie do pracovných táborov: Prvé sústreďovacie a pracovné tábory boli zriadené v máji 1945. Veľká časť obyvateľstva Bratislavy nemeckej a maďarskej národnosti bola internovaná, ich byty boli vykradnuté. Okrem Bratislavy boli zriadené internačné tábory v Košiciach, v Humennom, v Seredi, v Novákoch a v Lučenci. Mnohí maďarskí muži vo viacerých mestách boli týždne i mesiace internovaní v pracovných táboroch. SNR riešila zákonom pracovné tábory až v auguste 1945.
2. Vyhnanie Maďarov z rodiska
Paralelne s odvlečením Maďarov do internačných a pracovných táborov bolo v súlade s alternatívnym scenárom londýnskej emigračnej vlády a podľa plánov ministra Šrobára a československého vojenského vedenia vyhnané z rodiska – právne neupraveným spôsobom – obyvateľstvo maďarskej národnosti. Ozbrojenci v uniformách obsadili domy, nechali niekoľko minút na zbalenie príručnej batožiny a následne prepravili rodiny na nákladných autách k slovensko-maďarským hraniciam. Podľa odhadov bolo z Československa takýmto spôsobom vysťahovaných niekoľko tisíc Maďarov.
3. Odvlečenie Maďarov na nútené práce
Prezident svojim nariadením č. 71. zo dňa 19. septembra 1945 zaviedol pre Maďarov a Nemcov bez štátneho občianstva povinnosť „nútených prác“. Nemci, ktorí boli odsúdení na vysťahovanie, boli internovaní. Maďari boli prepravení na nútené práce do lokalít, ktoré ostali prázdne po Nemcoch odvlečených zo Sudét. Namiesto plánovaných 150 tisíc Maďarov takto deportovali do Čiech asi 42 tisíc. V mimoriadne chladnom počasí zomrelo v nevykúrených nákladných vagónoch mnoho ľudí. Proti používaniu
inštitútu nútených prác protestovali v liste slovenskí biskupi pod vedením biskupa Jantauscha. Odvlečenie Maďarov na nútené práce bolo zastavené pod tlakom medzinárodných protestov až vo februári 1947.
4. Výmena obyvateľstva
Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (nanútená Budapešti deportáciami a odňatím práv Maďarom) bola uzavretá 27. februára 1946. Československá strana počítala s tým, že sa z Maďarska na repatriáciu prihlási 300-400 tisíc Slovákov a výmenu obyvateľstva považovala za najlepšiu príležitosť na vysťahovanie Maďarov zo Slovenska. Do zoznamu vysťahovaných, ktorý bol doručený maďarskej vláde v auguste 1946, československé úrady zaradili takmer 180 tisíc Maďarov, pričom sa náborom v Maďarsku podľa dohody podarilo presvedčiť 95 tisíc Slovákov z Maďarska. Spomedzi nich sa do Československa presídlilo nakoniec 73 tisíc osôb. Zo Slovenska bolo do Maďarska vysťahovaných necelých 80 tisíc Maďarov spolu s ich hnuteľným majetkom.
VIII. Reslovakizácia
1. Praktickou formou násilnej asimilácie je reslovakizácia: Tento osobitný slovenský spôsob perzekvovania a ponižovania príslušníkov menšín bol zavedený dňa 17. júna 1946 vyhláškou o reslovakizácii, ktorú vydalo povereníctvo vnútra slovenského zboru povereníkov. Podľa nej mohli všetky osoby „slovenského, českého alebo iného slovanského pôvodu“ požiadať, aby boli uznané za osoby slovenskej národnosti. Maďari stratili zamestnanie, boli zbavení občianskych práv, nedostávali dôchodky, ani sociálne dávky, mali zrušené školy, nemali možnosť používať svoj materinský jazyk na verejnosti, boli zrušené organizácie na ochranu ich záujmov, desaťtisíce z nich boli odvlečení na nútené práce alebo boli vyhnaní, resp. vysťahovaní z rodiska, odvlečení do Sovietskeho zväzu a hrozilo im jednostranné vysťahovanie. Aby mohli ostať vo svojich domoch, v rodisku, v kruhu svojich rodín, ako menšie zlo si státisíce z nich zvolili reslovakizáciu. Zo 410 tisíc podaných žiadostí vydal príslušný úrad súhlas s priznaním slovenskej národnosti pre 326 tisíc osôb.
2. Podľa vyhlášky A-311 Povereníctva vnútra z roku 1948 boli viacerým obciam s maďarským obyvateľstvom určené umelé názvy, zároveň bolo zakázané používať tradičné maďarské názvy. Takto dostali nový oficiálny slovenský názov obce ako Bős - Gabčíkovo, Szap - Palkovičovo, Gútor - Hamuliakovo, Nagymagyar – Rastice, Dénesd – Dunajská Lužná (Jánošíková), Úszor - Kvetoslavov, Nagymegyer - Čalovo, Pozsonyeperjes - Jahodná, Magyarbél – Veľký Biel, Cseklész - Bernolákovo, Nagyfödémes - Veľké Úľany, Pusztafödémes - Pusté Úľany, Diószeg - Sládkovičovo, Tallós - Tomášikovo, Pered - Tešedíkovo, Gúta - Kolárovo, Ógyalla - Hurbanovo, Párkány - Štúrovo, Tornalja - Šafárikovo.
Zbavenie práv, nútené vysťahovanie a nútená asimilácia sa týkala prakticky celej maďarskej národnej komunity na Slovensku. Napriek tomu podľa sčítania ľudu v roku 1961 žilo v Československu 516 tisíc Maďarov. Maďari žijúci v súčasnosti na Slovensku žiadajú iba toľko, aby Národná rada Slovenskej republiky nepotvrdila povojnové diskriminačné legislatívne normy zamerané na likvidáciu tejto komunity, ale prijal zákony, v ktorých sa kodifikujú pozitívne práva komunity v oblasti používania jazyka, vzdelávania, kultúry, miestnej a regionálnej politiky.
